6 krajín za 7 dní - dovolenka snov alebo nočná mora.

Uhol pohľadu je veľaomieľaný pojem ktorý dimenzuje priestor pre viac právd. Pravda je len jedna, no uhol pohľadu odráža naše osobnosti... Nejde o to, že by pravda mohla mať viac podôb, ale o to, ako veľmi nám na tej konkrétnej veci záleži a čo všetko sme ochotní akceptovať či prehliadať.  Myslíte si o tom čo chcete, ono je to Váš uhol pohľadu...

V letenke dve medzipristátia, no moja cesta začala o niečo skôr. Nie som zástancom rozlúčok. Keď som si však uvedomila, že sa už nemusím vrátiť, rozhodla som sa - pre istotu - navštíviť tých, na ktorých mi záleži - aby nemuseli oplakávať selektívne spomienky, ale mali v živej pamäti aký som retard. 

Niekedy moje pohnútky vyzerajú skutočne zvrátene. Realita je ale taká, že nič z toho, čo som posrala, som neplánovala. Bez ohľadu na to, akú šialenú hru predstieram, z drvivej vačšiny je môj zámer pozitívny. 

Dva týždne pred odletom som napísala bratovi čo chystám a tiež že sa mi nepodarí prísť sa rozlúčiť. Uisťovala som ho, že na neho myslím a že ho milujem, ale situácia mi nedovolí cestu na Exit. Ten mi to zožral, čo vypovedá viac o mne ako o ňom, a ja by som sa mala zamylieť nad tým, či som ozaj tak dobrá sestra ako som si o sebe myslela... Na druhej strane, 12 rokov sme hrali schovávačku pri ktorej sa on šiel schovať a ja som ho nehľadala... takže jeho detská naivita je to, čo v mojom temnom svete nastoľuje balanc. Toto bude dlhý blog, skočte si pre niečo pod zub :) 


Debrecín - Miláno- Prílet 9.00 p.m

Medzipristátie v Miláne som mala asi 12 hodín. To znamenalo jednu noc a dosť času na vytvorenie spomienok, či prúserov :) - ten som, s nadšením mne vlastným, využila. Skutočne ma mrzelo že som let naplánovala takto nešťastne, a nemohla si naživo pozrieť da Vinciho fresku Posledná večera. Aby ste ma chápali, nie som žiaden ortodoxný kresťan, ale sú veci ktoré ma fascinujú: Rozloha Ruska, systém v severnej Kórei, lodné zdvihadlá, alebo ako može človek spraviť 8 chyb v dvoch vetách... 

Dostať sa do centra Milána trvá z letiska asi hodinku a stojí 5 eur. Vystúpila som na hlavnej sanici a doteraz netuším ako som sa dostala na námestia a spať k odletu, ale nejak to vyšlo :) Už na Slovensku som spozorovala zvláštny úkaz: Keď máš batoh život je iný. Stačí k tomu pridať zmatený výraz - čo ja nemusím vôbec predstierať, a ľudia sa idú pretrhnúť aby Ti pomohli. Zastavovali ma predajcovia, dedkovia, opilci, pubertiaci a všetci sa zaujímali či som v poriadku... kupodivu som aj bola :)

Prechádzka celým námestím znamenala efektívne využitých 7 minút. Takže mám spústu času nato, aby som si spravila dobrú fotku... Fotka hotová, môžme sa vrátiť na letisko :) - teda mohli by sme, keby bolo ako. Je jedna ráno a doprava sa vracia k normálu asi o 6tej... a tu už sa to začína podobať na trip, ktorý som naplánovala ja :)

Dve hoďky som sa prechádzala, kadeským som si pokecala, čo-to som pofotila, a ľahla si na námesti do spacáku... :) Čo s batohom? Moja únava zvíťazila nad strachom: proste som verila, že ma nikto neokradne :) Čuduj sa svete, po dvoch hodinách spánku som sa zobudila tak ako som zaspala: živá, s celým majetkom pod hlavou. Ráno mi hneď zlepšil vedľa spiaci bezdomovec ktorý ako prvú otázku položil či som v poriadku a nič nepotrebujem :))) Musím na tých ľudí pôsobiť ozaj dosť zmätene :)



Miláno - Sofia prílet 9.00 a.m

Medzipristátie 24 hodin - zbytočne dlhé :) V Bulharsku som pochopila doležitosť očkovania - minimálne proti žltačke. Nie kvôli Bulharom, ale pretože som po dvoch hodinách váľania sa na námestí (pre dobrú fotku) zjedla, tými neumytými rukami, hamburger spolu s hranolkami... jakeby nič... :))) To mesto je zaprášené a škaredé. Na druhú stranu som mala pocit, že som niekde na dedine kde sa všetci dobre poznajú a ochotne si pomôžu. Keď som sa v autobuse, kde nikto nerozumel ani slovo anglicky, spýtala na ktorej zastávke mám vystúpiť keď chcem vidieť ten ich slávny palác, spustila sa diskusia ku ktorej som prispela len úsmevom a fotkou objektu na ktorý sa pýtam... 

Celý autobus riešil ako mi to vysvetliť - teda myslím, prd som im rozumela, no gestikulácia a mimika čo-to napovedia :) Keď na nič neprišli, frajer ma vzal na tej zastávke za ruku  nech vystúpim, a ťahal ma asi 200 metrov aby som na tú katedrálu dovidela... Rozlúčil sa a išiel svojím smerom... Chvíľu mi trvalo kým som spracovala čo sa to stalo, ale on posobil dojmom: o nič nejde :) Fotku mám, môžem sa ísť vyspať na letisko :)


#OMGPredsudok

Keď už niekto ako ja na sebe spozoruje náchylnosť k predsudkom... 

Bulharsko je podľa dostupných zdrojov jednou z pohostinných krajín. Nápomocní, ochotní, milí, a presne tak na mňa pôsobili... Kde sa ale vo mne vzali predsudky je pre mňa záhadou... Predsudky nemusia byť len rasové, náboženske, genderové. Možu sa prejavovať vo veľmi nenápadnej forme, a sú o to nebezpečnejšie.

Príletová hala na letisku: Ja naštudované ako sa dostanem do mesta, už len nájsť bus. S batohom a a zmateným pohľadom sa rozhliadam okolo seba... Oslovia ma asi 4 taxikári, všetkým poďakujem a rozpačito sa otáčam s nádejou že sa predomnou zjaví tabuľa: TU POĎ, TU STOJÍ AUTOBUS DO CENTRA. 

Lenže tá tabuľa bude v azbuke, takže tomu budem kokot rozumieť a budem hľadať ďalej - kto vie, či tam ozaj nebola, keď tak nad tým premýšľam  :))))

Jeden z taxikárov ma zastavil už 3krát s otázkou či potrebujem pomoc... Bohaaaaaa Ty si otravnyyyyy, dopičeeee veď som Ti už povedala že nie... /to bola verzia v mojej hlave, tá vyslovená nahlas znela nejak takto: No, thank you :)

Nepočúvala som otázku! Viedla som konverzaciu niekoľko slokov dopredu bez neho. 

On sa pýtal: Potrebuješ pomoc?

Ja som ju potrebovala ale v mojej hlave sa odohrávala debata: 

-za 50 eur ma odvezieš do centra, to si nechaj... 

-viem kam mám ísť, len neviem odkiaľ. 

-ako mi pomôžeš? Chceš len kšeft, takže ma budeš ukecávať na to že máš najlepšiu cenu... 

NIE NEPOTREBUJEM POMOC. 

Keď bol neodbitný, tak som mu na tretí pokus povedala že hľadám autobus a chcem ísť do centra... 

Aké bolo moje prekvapenie, keď mi vysvetlil kam sa mám postaviť, ktorým busom íst a kde si kúpiť lístok...

Ja som teda prekvapená celkovo z prístupu ľudi. 

Včera som hľadala v Aténach hostel, keď som sa na ulici pýtala týpka či mi vie pomocť a povedal razantné NIE, pribehli za mnou ďalší dvaja, čo potrebujem :))) 

Následujúci blog prinesie niečo o tom ako si vybrať hostel v Atenskom ghete, ako sa nechať spáliť prvý deň na pláži, alebo ako sa vyhnúť ďalším triviálnym predsudkom lebo ľudia nie sú zlí len ľudstvo je príšerné.

Aby som nezabudla, na instagrame nájdete všetko o tom ako funny život s batohom je v realnejšom čase :) @liv_72_cz


GL 🍀


Liv ♥️