Giveupla som životnú výzvu

Ego mi vraví že som zlyhala, srdce že som sa rozhodla správne, mozog že som sa o to nemala nikdy pokúšať. V boji o prežitie Ťa ego dostane do hrobu. Keď je Tvojim radcom, môžeš toho veľa získať, no ešte viac stratiť. V mojom prípade veľká strata znamená smrť. Život je to jedine čo mám. A aj keď som rozhodnutá ho obetovať, nebudem si dláždiť cestu na onen svet. 

Spoliehat sa na rozum by znamenalo že tu nie som. Najdem milión dôvodov na sabotovanie celej tejto cesty, pokial by som ju mala hodnotiť striktne logicky. Logika? Všetci sa ňou oháňajú, ale kto skutočne pozná význam toho slova? Logika je, pre mňa, vyhodnotenie situácie na základe dostupných informácií k danej problematike. Ako môžeš objavovať nové veci, keď chceš použivať logiku? Myslím že keby Einstein, Newton, či ktokoľvek iný postupovali logicky, dodnes nemáme páru o mnohých veciach. Tým sa samozrejme nechcem stavať na piedestál vedľa týchto velikánov. 

Srdce. Srdce je nato, aby pumpovalo krv. Ale ten vnútorný hlas. Ten, ktorý počuješ pri každej otázke, pred každým rozhodnutím. Ten je správnym radcom. Mám za sebou dlhy deň. Deň keď som sa musela vysporiadať so skutočnosťou, že nie som Superman. A to človeka zabolí. 


Pred troma dňami som sa rozhodla dať cestu Kapadokya - Mersin (272km) peši. 

Nebudem polemizovať nad tým či to bolo správne rozhodnutie, zhodnotím fakty. 


Pred cestou:
272 km znamená 20 km denne a som tam do Vianoc.
Prečistim si hlavu
Strávim čas s miestnymi.
Siahnem si na dno svojich síl.
Dokážem si, že zvládnem všetko čo si zaumienim. 


Deň 1
- Prešla som 7 km do kopca.
- Vo chvíli, keď zastavujem plačem.
- Von je nula.
- Ja unavená, hladná, moja voda zamŕza.
- Idem sa ohriať do reštaurácie. Keď som tam vošla, hneď som dostala čaj. Bez otázky, bez ničoho. Ak si myslite, že som došla s plačom, tak ste na omyle. Vysmiata, lebo plačom som strávila poslednú hodinu a uvedomila som si, že to bola moja voľba a to je moment keď sa začneš smiať.
- Pán sa ma pýta kde spím, hovorím že niekde tu poblizku. O tom nechce ani počuť. Vraj za chvíľu zatvára a môžem ostat spať dnu. Chvíľu sa síce dohadujem, ale nedávam do toho veľa energie, pretože v ten moment začína snežiť. Čechová vyhráva na plnej čiare.
- Po zobudeni ma čakajú raňajky. 


Deň dva.
- Vyrážam o 8mej ráno.
- O 9tej padne taká hmla, že nevidím na 10 metrov. Mám baterku so signalizačným červeným svetlom - neviem ako som k tomu došla pri kúpe, no využívam ju)
- Von je -2
- Po 7 km a 4 hodinách cesty do kopca konečne klesanie.
-V zápätí nato nájdem miesto, kde sa môžem konečne rozložiť a najesť. Z domu vylezie pánko, nič sa nepýta ťahá ma dnu dáva mi čaj, a sendvič. (Kŕmi aj pesa ktorý drandi cely deň so mnou). Na toto predstavenie sa zbehne cela rodina a ja dopijem čaj, aby mi v tú sekundu niekto priniesol další.
- Pokračujem dalších 5 km zastavím sa pri nejakej opustenej maringotke na cigaretu. Z opustenej maringotky vybehne chlap, ťahá ma za ruku do vnútra. Dáva mi čaj, kŕmi pesa aj mňa.
- Po 15 kilometroch sa nachádzam na diaľnici (rozumej, stále je hmla nie je vidieť na krok a ja s pesom na krajnici). Peso sa nechce nechať uviazať a evidentne ani vrátiť. Trvalo mi pol hodiny a všetko jedlo z batohu, aby som ho ukecala. Stále som ale na krajnici s pesom.
- Vyčerpaná nájdem opustenú benzínku, kde sa zložím.
- Von je -7 a ja sa trasiem
- V spacáku si opakujem, že nesmiem zaspať kým mi nebude teplo. Aby som mala istotu že stále uvažujem prechádzam si násobilku (!)
- Hádžem na seba všetko oblečenie a praktizujem fyziku 7meho ročníka kde trením vzniká teplo.
- Zaspávam. 


Deň 3
Budím sa o 9tej stále mám pesa a stále som na diaľnici.
Po tej diaľnici zvládam 5km
Keď sa snažím prejsť na druhú stranu, na benzínku, prelomí sa podomnou ľad a ja som po kolena vo vode.
Chalani z pumpy ma ťahajú dovnútra
Bez otázok dostávam čaj a môžem sa zúčastniť ich obeda.
O ceste peši do Mersin nechcú ani počuť.
Peso môže ostat tam, ja pôjdem s pánom do Mersin kamiónom. 


Fakty vo chvíli keď som to giveupla:
- 250km po krajnici
- s pesom
- topánky aj nohavice mám mokré.
- nadmorská výška bude dosahovať v kritickom bode viac ako  milión m.n.m to znamená omnoho nižšiu teplotu ako tých mojích -7
- tunely cestou (nech sa mi prihlási každý, kto by ma chcel v tom tuneli stretnúť). Prvýkrát si uvedomujem, že všetko nie je len o mne.
-rozmedzie medzi dedinami je cestou aj 30km. 


Popravde netušim prečo tu som. Nechcem touto cestou nič dokázať, nič získať. Za všetko môže ten vnútorný hlas... V živote som nedala na nikoho. Nie preto že by som iným neverila. Ale keď sa nechceš na nikoho spoliehať, tak nesmieš na nikoho dať. Za všetky sračky ktorými som si prešla, vrátane tejto, vďačím len sebe. Ľudia často používajú vetu že nemali na výber. Ospravedlňujú fakt, že si sa rozhodli sebecky alebo zle.  Mám 30 rokov. A za tú dobu som neocitla v situácii kedy by som nemala na výber. Tiež som tu vetu nikdy nepoužila. Človek sa v danej situácii rozhoduje najlepšie ako vie. Bez ohľadu na to či to s odstupom času, alebo z inej perspektívy vyhodnotí ako chybu. 


Ja som týmto počinom získala všetko, prečo som to podnikala:

Prečistim si hlavu - Mám
Strávim čas s miestnymi - Mám
Siahnem si na dno svojich síl - Mám
Dokážem si, že zvládnem všetko čo si zaumienim - Fakt by som mala riskovať život kvôli Egu?  Som natoľko zaujatá svojou dokonalosťou že nedokážem zvážiť riziko? Alebo sú to všetko len výhovorky? Ja na túto otázku odpoveď nepoznám.. Mala som možnosti a vybrala som tú, ktorú som považovala za najlepšiu.