Kapadokya - 600km stopom do vnútrozemia

Keď mi niekto povie, že hlavou múr neprerazím, moja prvá myšlienka je na to, ako veľmi to bude bolieť.  Máš na výber pokračovať v komfortnej ceste po pobreží, alebo si dať tisíc kilometrov vnútrozemím? Ta otázka ešte nebola dopovedaná a ja už som mala odpoveď. 


Na pravú stranu napíšeš plusy, na ľavú mínusy, papier zahodiš, stiahneš offline mapu a ideš... Niekde na tom papieri sa spomínala nižšia teplota - keby som to bola definovala presnejšie, mohla som byť menej prekvapená :) Jules Verne napísal, pre mňa, pamätnú vetu: "Keď nemôžeš ísť ďalej, obvykle sa musíš vrátiť."  Nikdy! 

Tento blog som si popravde užila tak, ako zatiaľ nič. Moje stopovanie začína na ceste - google to definoval ako cestu- ja som to premenovala na "robíš si píču?" Čakám skoro dve hodiny, aby ma vzali chalani z Iránu ktorí síce nie sú miestní, ale došli sem na víkend chlastať a huliť, keby som mala pochybnosti o jazykovej bariére, bolo mi to demonštrované :). Opitý nahulený vodič je fakt terno, no čo - neni prvý a snáď ani posledný :) Aby som nezabudla, na pláži bolo ráno 20 stupňov, keď ma vyhodia 50 km ďalej poznávam zreteľný rozdiel... Som stále ok. 


Neuplynie ani 5 minút a môj batoh sa nakladá na korbu tereňáku 3 chlapi, ani jeden nerozpráva nijak, skvelé aspoň si odpočiniem. Za ďalších 50 km stojíme pri markete odkiaľ dotiahnú chlapíka ktorý mi vysvetľuje, že nie som vhodne oblečená na miesto kam sa chystám :) Ubezpečujem ho, že som vybavená a pripravená na všetko. O tom som bola, v ten moment, skutočne presvedčená. Len kym som nevystúpila v nadmorskej výške 1850metrov... káaaamo, to nechceš....

Pozdravujem všetkých ktorí sa smiali mojím lyžiarským nohaviciam :) Kým som to na seba nahádzala, skoro som umrzla... A to nekecám. Chalani sa rozlúčili a nechali ma napospas ďalšej vode -  ľadu. Predtým mi ale dali všetky kontakty, vrátane adresy v dedine za ktorou som bola - keby som nestopla nič mam prisť na noc :)


Netrvá dlho a pánko ma berie pár kilometrov ďalej. Tam si postavím snehuliaka, lebo som na mieste, kde podľa mňa prejde najblizšie auto v auguste a ja sa pomaly snažím zmieriť s tým, že tu  umrznem. Spravím pár fotiek ani neviem ako a pokračujem ďalej. 

Začína sa stmievať, čas zohnať miesto na spanie. 


Zavolali na mňa policajtov


Našla som si flek na konci dediny. Pôsobilo to ako zavretá benzínka, čo sa ukázalo ako omyl :) 

Vo chvíli keď som sa rozložila, prezliekla, uľahla, ma tam vymákol nejaký pán a žvatlal niečo turecky... och goood, že ja som si namiesto offline mapy nestiahla radšej offline slovnik. Ťahá ma za ruku za "patronom" tomu rozumiem, idem na koberček k najvyššiemu. Ready to go :) 

Patrón ale anglicky nerozprava tiež, rovnako ako jeho žena a pár ďalších ľudí ktorým volal. Kvôli dramatičnosti prichádza policia.

Prvý nájazd: dvaja chalani nie starší ako ja :)

Kontrola pasu, prebehne s miernych chaosom pretože su presvedčení že potrebujem viza a nerozumejú mi. Odchádzajú. 

Druhý nájazd: dvaja chalani so šefom - šef už má aspoň prekladač. 

Snažím sa vysvetliť že som tu chcela len prespať a že ráno pojdem inam. Vraj mám byť v pohode - tak som. Odchádzajú. 

Tretí nájazd: dvaja chalani, šef a prezident (asi ich oddelenia nie krajiny) 

Prezident ale tiež nerozprava anglicky, takže volá bratovi aby nám tlmočil. Ja som len dúfala že keď ma zavrú, dajú mi so sebou spacák, zatiaľ čo som si užívala teplý čaj. No a teraz k problému. Ten bol, že sa všetci báli že by som von zamrzla. :)))) 

Takže prezident mi chcel zaplatiť hotel, čo nechcel dovoliť domáci... normálne sa tam o mňa handrkovali ako o nájdené šteňa :) Domáci sa mu snažil vysvetliť že som jeho žene dala bandáž na boľavú nohu, takže je to asi jeho povinnosť. Komedia. Snažila som sa šetkých ukľudniť. Nič nepotrebujem, rozhodne neumrznem, len som si sem chcela ľahnúť do východu slnka :)))) 

Patrón  kvôli mne vypratam modlitebnú miestnosť, (neviem prečo mám zato, že tam ženy nesmú), prezident sa došiel pre istotu ešte raz spýtať či ozaj nechcem posteľ. Opakuje mi, že nepotrebujem peniaze lebo on mi to zaplatí. Ostávam v moditebni a druhý deň si užívam skvelé raňajky :)


Do cieľa mi ostáva 350km 

a ja to dávam na dve auta. Prvý chalan 21 rokov, ide na rande 130 km - fandím tejto láske každým kilometrom viac a viac :) Druhý chalan ma berie v Konya a cestou sa dozvedám že ide až do  Kapadokya - Keď si šťastná opica. 

Ja som teda splnila svoj nezmyselný cieľ s tým, že som sa celý den zdržala na pláži a užívala si slnko, s tým že ma dvakrát nabrali aby ma mohli vyhodiť na autobusovej stanici - aj to spravili :) S tým že som strávila 3 hodiný tým že som čakala na ortieľ... 


Vychutnávam si kavu s tým najúžasnejším výhľadom a tá káva nikdy nechutila lepšie. 

Začína sa ale stmievať a ja sa chystám nájsť si flek k spánku... Tu ma odchytí týpek že "Kamp"... Ospravedľnujem sa, že na to nemám peniaze (to v Turecku znamená, že tam teda možeš aj tak spať, ale za trest Ti nedovolia nabíjať telefon - paráda :))) )

Sadnem a čakám, keď tu v kúte baba podobná mne začne rozprávať, ako dala polovicu Turecka (tu druhú nie moju), dáva mi doporučania čomu sa vyhnúť. Na ceste po Turecku je rovnako ako ja mesiac, takže jej rady beriem veľmi vážne. Oboznamuje ma s tým že pohostinnosť vo vnútrozemí je neskutočná. Miluje Turecko a je nešťastná že jej cesta sa chýli ku koncu :)

Baba je z Tunisu (k tomu ako som si myslela že je to súčasť Egypta sa možno vrátim inokedy. Možno hneď potom, ako budem hovoriť príhodu ako som sa dozvedela že je Mongolsko reálna zem :))) Každopádne, pozvala ma k sebe do Tunisu, takže som zvedavá či sa ešte niekedy uvidíme... Z tohto uvažovania ma vytrhne Aydin....


Svet je malý. 

Po tom čo som sa rozlúčila s babou, dávam pokec s majiteľom kampu a takto si sedime v teple a kecáme, on vodka ja voda (kto by povedal, že toto garde raz nastane) v tom mi ale zapípa telefón... Aydin: kde si? Aydin je pánko ktorý ma vzal do svojej vily v Kaši (čo je asi tisíc kilometrov odtiaľto), dal mi ju na ako dlho budem chcieť a ja som tam ostala jeden deň, lebo som jednak nechcela využívať jeho pohostinnosť a zadruhé sa druhý pánko urazil "prečo som u neho nespala..." 

"Kde si?" veď si videl instastories, čo sa pytaš jak retard :) píšem že Kapadokya... volá mi.

-"Pošli mi presnú polohu, vyzerá to že som kilometer od Teba" :)))) 

Stále keď počujem niečo neuverieľné, vysvetľujem si to jazykovou barierou "isto som zle rozumela".... Tak rozumela som dobre, večer trávim v úžasnej spoločnosti, v teple. Opať som "jeho hosť" čo znamená, že skoro nepredýchal keď som mu povedala že spím v kampe :)))) "lebo umrznem". Smrť umrznutím musí byť v Turecku neskutočným problémom. Ešte som nikde nevidela aby tento druh umrtia riešilo toľko rôznych ľudi. 

Je pondelok, ja si sedím v kampe, môžem tu ešte jednu noc - s tým nabíjaním si to rozmysleli, dokonca mám aj jedlo za polovičnú cenu :) 

(zajtra teplota klesne na -6 a to už mám obavy aj ja :) ) 


Najťažsie na tom celom bolo dať to do písomnej podoby a zostihať video... Milujem Turecko!