Mersin - tu končí bezstarostné Turecko.

Predtým ako som sa sem vôbec dostala, som viedla snáď stovky rozhovorov. V žiadnom z nich nechýbala otázka, kam mám namierene a pri odpovedi Mersin sa ľudia nejak zvláštne zatvárili, alebo rovno skríkli že to nie je dobré rozhodnutie. Po tom, čo som ale pokračovala Sýriou sa na Mersin, ako potencionálne nebezpečenstvo, zabudlo lusknutím prsta. 


Zas ten vnútorný hlas.


Po týždni, strávenom v tomto meste, sa pocit absolútneho bezpečia vytratil. Nič sa mi nestalo, nikto ma neokradol, ale tak nejak sa otáčam v každej tmavej uličke. Atmosféra tohto mesta je zvláštna. Na jednej strane životaplné centrum všemožných národností, na strane druhej okrajové časti plné porozbíjaných lámp, pretrhaných pletív a zamrežovaných barákov. Ľudia sa neusmievajú, sú odťažití, pôsobia dojmom "mám dosť svojích problémov", tí ostatní na Teba pozerajú ako na možnú súčasť svojích plánov. No Ty nechceš byť súčasť ničiich plánov! 

Detské gangy operujúce v centre sú podobné tým naším. V celom Turecku som nesretla jedno neupravené decko, tu sa ich potulujú desiatky. Všetky sú doterné a až nápadito málo herecky zdatné, napriek tomu mi naháňajú najvačší strach. Je ťažké brániť sa tlupe nevychovaných harantov. Už len preto, že každý Ti povie "veď sú to deti". Nie - toto sú opice. A môžte si o tom myslieť čo chcete, keď Ti raz rozjebe foťák alebo stan harant, nie je toho boha, aby si sa dovolal pravdy. 

Keď musíš byť obozretný cestou v autobuse povieš si ok, dávať pozor na veci nepretržite je však unavujúce, potrebuje to opatrenia. Moj macbook utrpel hroznú ranu v podobe prelepenia jabĺčka, taktiež sa zalepila časť pod displejom - už sa na neho nikdy nebudem môcť dívať ako predtým - používam ho len v stane. Kameru či foťák som nemala v ruke odkedy som sem došla, batoh už nespí v predsieni ale pekne sa so mnou deli o karimatku. Pas a peniaze mám neustále pri sebe. Som z toho unavená. 

Čo je toto za mesto?


Mersin leží kúsok od Syrskych hraníc, preto sa stal domovom ľuďom utekajúcim pred vojnou v ich rodnej Zemi. Napätie je cítiť na každom kroku. Keby mi pred týždňom niekto zviazal oči, hodil ma do auta a vysadil na tomto mieste aby som hádala v akej som krajine, ani omylom by som nepovedala Turecko. Ľudia sa tu mračia, zvieratá majú strach, ženy sú kompletne zahalené, ulice plné bezdomovcov. Je to smutný pohľad - ktorým sa ale nesmiem nechať dlho unášať, musím strážiť batoh! Aj v tomto pekle mám šťastie - mne vlastné - a nachádzam v Ataturkpark kaviareň plnú skvelých ľudí. Pracujú tu chalani z Kurdistánu, Sýrie, Iránu, Iráku, baby z rôznych častí Turecka a ja v ich spoločnosti zabúdam čo je vonku. Za tých pár dní si vypočujem rôzne príbehy, od nešťastnej lásky až po vyvraždenie rodiny. Nálada je pochmúrna a ja necítim tú bezstarostnosť ktorá so mnou putovala celým Tureckom. 

Napriek tomu sa toto miesto Slovenské cesovky nezdráhajú ospevovať. Našla som niekoľko, ani nie rok starých, článkov o tom ako je Mersin obľúbenou a vyhľadávanou oblasťou. Nie je. Myslím si to ja, myslia si to domáci, myslia si to prisťahovalci. Jediný kto si to nemyslí sú cestovky. A keby som sa sem mala vrátiť na prežitie dovolenky, tak jedine pod hrozbou. Možno za pár rokov keď sa tí ľudia spolu naučia žiť... ale momentálne by som sem rozhodne za odpočinkom nešla.


#IAmLuckyMonkey



Popliest si policajnú stanicu s bufetom a ostať tam na večeru aj raňajky? - Mám

Stopnúť autobus? - Mám

Stopnuť loď? - Mám

V Marmaris som stretla týpka prvý deň cesty Tureckom. Predával kukuricu a tvrdil mi že musím prísť do Mersin, kam zajtra odchádza. Cestou som na to samozrejme zabudla, a on sa pripomenul keď videl instagram. Dali sme si poobedie na pláži, pokecali, pojedli rozlúčili sa vetou "keby si čokoľvek potrebovala, napíš mi". 

Doteraz som brala ponúkanú pomoc. Je to super, ale berieš to čo Ti ostatní ponúkajú bez ohľadu na to či to potrebuješ alebo chceš... je o unavujúce. Čo ale v Turecku nastane potom keď žiadaš konktrétnu vec? 

Týžden som nemohla nájsť čistiareň, skúšala som google, pochôdzku mestom, oslovovanie ľudí... čistiareň neexistuje. Skúšam šťastie a píšem Tjovi či mi s tým vie pomocť... vystrel do tmy, ale možno trafim. Bohužiaľ je mimo mesta. Fajn, veľa som si od toho nesľubovala. To ale Tj este neskončil, a po polhodine mi píše, že ma kamará vyzdvihne keď skončí v práci. Úplne som tomu nerozumela, ale keď ma uchlácholil vetou aby som to neriešila, tak som počúvla :) 

Kamarát ma skutočne o 4tej vyzdvihol v parku, vzal ma k sebe domov, opral mi, navaril mi, dal mi sprchu aj posteľ... taky bežný pondelok. Počas večera mi píše Tj, že tam môžem ostať ako dlho budem chcieť. Ja som však len potrebovala vyprať veci, a dlhší pobyt by som sama vnímala ako zneužívanie. Ráno som sa zbalila, poďakovala a vyrazila spať do divočiny tohto mesta. Neprešla som viac ako 17 metrov aby na mňa svietil nadpis "loundryroom"... :) - skoro som tam odpadla, no keď som sa to snažila vyfotiť pribehol ku mne pánko aby som šla na čaj... neodmietnem nikdy :). 


Celý deň ma sprevádza dážď, tak sa rozhodujem prečkať toto neznesiteľné počasie v stane, zajtra ma byť krásne. Ja neviem čo sa stalo, ale je 9 hodin ráno a ja ležím na gauči nejakej baby. Tá musela bežať do práce, tak mi ukázala kam dať kľúče keby som odišla skôr ako sa vráti.... 


Whaaaaat?

To, koľko mám šťastia, sa nedá opísať slovami, nedá sa to vystihnúť fotkami a nato aby som zostrihala videá do použiteľnej podoby som veľmi lenivá a nenadaná :)  

Zvyšok tohto príbehu si môžte domyslieť, lebo akákoľvek blbosť Vás napadne, aj tak to bude uveriteľnejšie než realita :)


Liv