Sklamanie patrí k pokru rovnako ako šťastie alebo karty.

Sklamanie z dojebanej hry, z nevytočeného trojouteru, z toho že sme skončili na bubline, alebo pred bránami finalového stola. Je tu ale špeciálny druh sklamania, a tým je sklamanie z človeka. Nie je veľmi populárne k diskusii, z dôvodu nutnosti ísť s kožou na trh. 

Za tie štyri roky, čo sa pohybujem v kasínach, som videla rozne etapy roznych ľudi. Videla som ich na dne aj na vrcholoch, šťastných aj zlomených, nadšených aj plných smútku, obklopených priateľmi ale aj osamelých bez koruny na cigarety. 

Nikdy som sa nesnažila votrieť do priazne niekomu, kto bol práve na vlne. Jednak je človek v tomto rozpoložení sám sebou vnímaný ako poloboh, a keďže ja sa dlhodobo považujem za bohyňu, neexistuje téma na ktorej by sme sa zhodli. Druhým, podstatneším dovodom je, že rada sledujem progres ľudí a užívam si celý príbeh od chvíle keď plačú že nemožu "jeden flip vytočiť". 

Každý tú etapu pozná, každý vie že to k hre patrí, aj že to prejde. No nikto nie je natoľko silný aby polroka trvajúci dowswing zvládol s úsmevom na tvári a s rovnakým entuziazmom ako prvé sucknuté esá v sérii. Nie sme stroje a naše nadšenie po niekoľkých nezdaroch opadáva. Počítač vkladá rovnaku dávku energie do prvého pokusu ako do toho posledného. Narozdiel od človeka nepozná definíciu slova smola, alebo šťastie. Má čísla s ktorými pracuje bez zbytočných emócii z toho, že už to 48krát nevyšlo. Na druhej strane nedokáže cítiť radosť z toho, keď sa to konečne podarí. A úspech ktorý predchádza nezdar, ma stokrát lepšiu chuť.

Pred niekoľkými rokmi som objavila citát ktorý sa mi vryl pod kožu: 

 "Dve veci Ťa definujú: Tvoja trpezlivosť keď nemáš nič a Tvoj postoj keď máš všetko."

Hodnotu tejto vety vie oceniť len ten, kto má za sebou aspoň jednu sinusoidu. Je pozoruhodné ako sa v posledných rokoch snažím nachádzať odpovede v matematike. Keby som si mala v školských rokoch vybrať medzi hodinou matematiky a dňom v pekle ani na sekundu by som nezaváhala. /nevidela som v tom totiž existenčný, len časový rozdiel/. Priala by som si aspoň raz odbočiť od hlavnej myšlienky sposobom, kedy by som súvisle prešla k bodu kde som skončila. Ale očividne som zmeškala aj nejakú hodinu slovenského jazyka. Takže naspať k téme.

Dovod dnešného postu je tak prostý až mi je to samej divné. 

Mojím základným pravidlom pre akékoľvek vzťahy je: 

A: pustiť si ľudi k telu len na takú vzdialenosť, aby nemali priestor bodnúť ma do chrbta, 

B: očakavať od nich tak málo že tú laťku nie je možné podliezt. 

Pokiaľ sa niekomu podarí najsť v tom skulinku, a sklamať ma, mal by dostať medajlu-lebo si ju zaslúži.
Na poslednom turnaji som počula vetu, ktorá mi asi navždy ostane v hlave ako vykričník pre ďalšie nadvazovanie vzťahov / keď ich doteraz bolo málo, odteraz ich nebude ani toľko/. Jej obsah pre mňa nebol novinkou. Keď som ju k dnešnému dňu nepočula stokrát tak ani raz. Sposob prevedenia a HERO tohto príbehu pre mňa boli kľúčove. 

Napíšem najprv tu nehoráznosť ktorú som bola nútená svojími ušami počuť a svojou senzitívnou dušou vstrebať. Potom sa vrhnem na rozbor toho, čo presne mi ublížilo. Po nevytočenom trojuteri chlapec preniesol výrok pánovi ktorému sa podarilo ma na bubline dostať od stola: "Dobre že si ju vyhodil!" Zdánlivo nevinné spojnie slov proti ktorému by som mala byť obrnená, vzhľadom k tomu ako sa k ľuďom správam. Mňa sa ale dotklo to, kto to povedal. Pretože som si k nedeľnému odpoludniu myslela že sme /kamaráti je asi silné slovo/ ale minimálne dvaja ľudia ktorí sa vždy radi vidia a keď sa nevidia minimálne si prajú. 

-Keby to pri tom stole povedal ktokoľvek iný, ani by som sa nad tým nepozastavila. 

-Keby to povedal predomnou, zasmiala by som sa tomu, 

-Keby na celú miestnosť zakričal: "ovca Čechová na bubline zas out", ešte by som s ním dala päť. 

Ale keď to povie niekto komu som posledné dva roky priala všetko čo sa mu podarilo, v domnení že to nepočujem, a s plnou vážnosťou... skutočne neviem ako sa k tomu postaviť. 


Z počiatku som to ignorovala a keďže som mala poobedie plné rodinnej pohody nevenovala som tomu pozornosť. Večer, keď som sa vrátila do kasína, bola ta veta spať v mojej hlave. Prešiel pondelok, a ja som sa v utorok zobudila s myšlienkou, že mi vybuchne mozog keď to v sebe budem dusiť. Usúdila som že konfrontácia je v rámci udržania mojho duševného zdravia nevyhnutná. Nechcela som ani vysvetlenie, len som mala potrebu tomu človeku povedať že sa ma tá veta dotkla, prípadne sa vyhnúť live sračkám ako: "ja som to nepovedal" alebo že to tak nemyslel...

Je to prvýkrat čo ma niekto sklamal a ja nejak neviem ako s tým naložiť v rámci mojích stávajúcich vzťahov. Pretože keby som si týmto mala prejsť ešte raz, najskor by som sa musela zblázniť. Viem že pre normálneho človeka je to nepodstatná banalita a mnoho z Vás si mysli že som vo svojej zmyslenej bubline, lebo toto je v realnom svete bežne. Ale ja nechcem žiť vo Vašom svete, ani považovať to za normálne. 

Ja s ľudmi v mojom okolí jednám s rešpektom, nikomu neprajem nič zlé, a hlavne sa nebavím o nikom v jeho neprítomnosti. Nikdy! Keď už sa o tom človeku bavím tak v rovine ktorá by mi bola príjemná keby mi stál za chrbtom a počúval každé slovo. 


Neviem ako teraz z toho vybrusliť a spraviť z tohto citového výlevu plnohodnotný článok s grandióznym zakončením. 

Vraj by na konci príbehu malo byť nejaké poučenie, tak teda: Nejedzte žltý sneh!


Liv :)