Sokratov test troch

Prečo sa stále pridávam na stranu utláčaných, alebo idem sama proti všetkým, je pre mňa do dnes veľkou záhadou. Možno som sa taká už narodila, možno som si cit pre spravodlivosť nakalibrovala sama, alebo len potrebujem byť za každú cenu v opozícii. Nemyslím, že odpoveď na túto otázku niekedy získam, som si však istá, že sa to nikdy nezmeni. 


Keď som bola malá, mama verila že je to obdobie vzdoru, potom prišla puberta, neskôr samostatnosť. Dnes mám 30 rokov a keď sa jej prednedávnom na mňa pýtal moj prvý frajer, odpovedala že som stále rovnaká... A ja som. 

Sú veci ktoré ma ovplyvnili, zamiešali mojím hodnotovým rebríčkom, zvolila som si pár zlých smerov, spravila niekoľko životných omylov, ale v hĺbke duše som tým istým dieťaťom ktoré sa bilo do odpadnutia za svoj názor. Nie preto aby ho ostatní zdieľali, o to mi nikdy nešlo, ale preto aby ho akceptovali. Vždy som sa odmietala podvoliť spoločenkému tlaku. Čím väčší bol, tým viac som vzdorovala. Na každú odpoveď som našla 10 otázok. Len aby som poukázala na to, že čokoľvek si myslíme je len domienka-nie fakt. Keď si teda nemyslíme že som popiči/to faktom je :)


Každý z mojích postov má nejaký spúšťač. Dnešným, je debilný článok v Novom čase. Keby sa rozdávali ceny za najkokotnejšie pretransformovanie reality, boli by nominovaní: Nový čas, Kotleba a ten chuj ktorý mi vycalloval dva barely s JQ a na river hitol jacka. 

Článok bol na tému "Baba sa utopila po fláme vo Váhu, ukameňujme tú ktorá jej dovolila ísť do vody-kričí matka."

Už nadpis ma vytočil, ale ako s radosťou omieľam svoje sebadeštrukčné sklony, tak prečo si nerozkliknúť diskusiu... no Ty môj smútok... Ostali mi oči pre plač, mozog ako pohrebište odumrelých buniek, dušu možem zajtra odovzdať v zelovoci, aby ňou vytreli podlahu... Za 10 minút som napočítala toľko primitívnych názorov, že by sa nimi zaplnil menší ostrov v stredomorí. 

Nechcem nijak zľahčovať skutočnosť, že sa utopilo mladé dievča. Je to tragický následok jej vlastného rozhodnutia. Sama viem, a väčšina z Vás tiež, čo by nastalo keby mi niekto naj3banej povedal že nemožem preplávať rieku. Neexistuje argument ani hrubá sila ktorá by mi v tom zabránila/či naopak, ma k tomu donútila. Táto téma sa ma dotýka hlavne kvôli faktu, že to u mňa nie je scenár úplne nereálny a vedomie že by za moje rozhodnutia mohli viniť niekoho iného mi doslova zviera žalúdok... 

Ja ale verím, že mojí najbližší by to vzali... s nadhľadom je asi silné slovo, ale prijali by to ako moje vlastné rozhodnutie. Mami ak to čítaš a ja sa utopím, ver že mi nikto zabrániť nemohol :) 

Trocha z morbídnejšieho humoru-lebo keď to ozaj číta, tak v tejto chvíli obracia oči v stĺp a pýta sa Boha /ktorý podľa nej stvoril svet/ "Prečo ona?". No zároveň si uvedomuje že to tak naozaj je... Teraz by sa už mala usmievať.... ak nie, vytáča moje číslo, aby ma zmrdala ako malé decko.


Mňa na tom celom dostala jedna vec. Ľudia sú tak debilní že si vobec neuvedomujú následky svojích slov. Babe ktorá tam bola s ňou nadávajú takmer do vrahov, vynášajú súdy na základe jedného článku v bulvárnom plátku. Kto ale bude vrah, keď to psychicky nezvládne a rozhodne sa že s takou vinou nemože ďalej žiť, to už nikto nerieši. 

Vydávate svoje primitívne názory za niečo svetoborného, ubližujte tým ktorí sa proti stádu nemajú ako brániť, schovávate to za demokraciu, slobodu slova, v neposlednom rade za anonymitu. Tá z Vás robí hrdinov, analytikov, sudcov... Dokážete si predstaviť aký proces predchádza tomu, aby ste si v reálom živote zasadli na sudcovský stolec? Skúste si to vygugliť-tupci!


Možno Vám to nekorešponduje s obsahom mojho blogu, hovoríte si: "Veď v každom poste niekoho urazíš, a teraz ideš moralizovať?"

Áno! Ja ľudí urazím /aj keď to nie je primárny cieľ/, ale nikdy ich nesúdim. Ku všetkému čo robia majú svoje dôvody. To že ja to vnímam akože sú kOkoti je len a len môj problém a môj pohľad na vec! Nevydávam to za skutočnosť ale za môj názor. Čo je ale najdôležitejšie: nikdy nekopem do niekoho, o kom by som nebola presvedčená, že je schopný mi to 3x takou silou vrátiť. :) 



"Sokratov test troch" je niečo čo by mal každý z Vás poznať, ale málokto si uvedomuje jeho doležitosť:


Jedného dňa za múdrym a váženým Sokratom pribehol celý nadšený jeho známy a povedal: "Sokrates, vieš čo som práve počul o jednom z tvojich žiakov?"

"Počkaj chvíľu", odvetil Sokrates. "Predtým, než mi to povieš, chcem, aby si si urobil jeden malý test. Volá sa Test Troch."

"Test Troch?"

"Presne tak," pokračoval Sokrates. "Skôr než mi porozprávaš o mojom žiakovi, chvíľu sa zastav a otestujme to, čo mi chceš povedať. Prvý test je Test pravdy. Si si absolútne istý, že to, čo sa mi chystáš povedať, je pravda?"

"No nie," odpovedal muž, "v podstate som to len začul."

"V poriadku," vraví Sokrates. "Takže nevieš, či to je pravda alebo nie. Teraz vyskúšame druhý test. Test dobra. Je to, čo mi chceš povedať o mojom žiakovi, niečo dobré?"

"Nie, práve naopak..."

"Takže," pokračuje Sokrates, "ty mi chceš o ňom povedať niečo zlé, hoci nie si si istý, či je to pravda?"

Sokrates pokračoval, "Ešte stále môžeš uspieť, pretože je tu tretí test. Test užitočnosti. Bude to, čo mi chceš povedať o mojom žiakovi, pre mňa užitočné?"

"Nie, vlastne ani nie..."

"Tak," skonštatoval Sokrates, "ak to, čo sa mi chystáš povedať, nie je ani pravdivé, ani dobré a dokonca ani užitočné, prečo mi to vlastne chceš povedať?"

Muž zostal zahanbený a nič viac sa už povedať nezmohol...


Prosím, nezabudajte na to že keby sa všetci starali o seba, bolo by o každého postarané... A veci, aj keď im veríte, nemusia byť také ako ich vnímate.


GL 


Liv.