Stopla som si loď, ani som nechcela...

Doplávaš na Krétu, postavíš sa k zastávke s palcom hore a za 10 minút sa vezieš s dedkom, ktorý síce nerozumie ani slovo inak ako Grécky, ale jeho jazykovú absenciu plne nahrádza dobrý úmysel. Naraňajkuješ sa v dedinskej putike, dedko zavelí k odchodu, nanačí že účet je na neho, a poberáte sa ďalej. Vyhodí Ťa asi 20 km od pláže úplne iným smerom ako bolo v pláne, ale ten plán vznikal zapochodu, takže je to jedno.
Stačí mi pár minút aby som sa posunula o 10 km ďalej a poslednú časť mi spríjemňuje týpek, ktorý ma berie na ďalšie raňajky... Človek si povie, fajn tak si mala dobrý deň.. hej mala, a toto bol len začiatok. 


Bohom zabudnutá dedina, s vyľudnenými plážami, všade posedávajú domáci a zvesela ma zdravia... Keby som mala opísať ako vidím nebo, tak takto. Keď si konečne nájdem miestečko na pláži, a usúdim že by som mala vymeniť goretexové nohavice a bundu za plavky, pristaví sa pri mne chlap a velí že ideme na ryby :) Ja v polovici vyzliekania, rozumej: -mám na sebe nohavičky a tričko- bez váhania odpovedám že idem... tak ako som, šupnem batoh k nemu do auta a ani neviem ako som na mori... Bláznivé? Možno... A čo? Keď na tejto ceste umriem, nechcem aby ma nikto oplakával, lebo rozhodne som umrela v ten najšťastnejší okamžik :) - keď nepadnem zo skaly, v tom prípade som chvíľu pred tým píčovala, ako som sa sem kurva dostala :)


Frajer to namieri do nejakej rybárskej zátoky, kde sa, podľa mňa, nikdy nikto nekúpal... Zastaví klasický rybársku loďku, a začne si pripravovať nástroje pre úspešný lov :) Asi rovno zhodnotil že mám obe ruky ľave, takže žiadnu pomoc nechce a ja sa môžem, ničim nerušene, kochať tou nádherou. Máme kalamáre, a šup s nimi na najbližšiu pláž... Keď nerozumiete, tak ani ja som nerozumela. Myslela som, že je to jazyková bariera, lebo "tam nám to niekto pripraví" mi nedávalo zmysel... Nie som si úplne istá následujúcim scenárom, tak to skúsim zobrať po bodoch:

- Došli sme k nejakej žene do kuchyne a dali jej kalamare, 

- Sadli sme si na jej terasu a čakali, keď som sa pýtala na čo, tak mám počkať.

- Ubehlo 20 minúť a stôl pred nami sa začal napĺňať jedlom a pitím - ako v tej rozprávke :) Predjedlo grécky šalát - ktorý nikde nechuté lepšie ako v Grécku, nejaké ich pečivo, ktoré by sme u nás použili tak na strúhanku, kalamáre, hranolky... 

- Ohromená čo sa to deje, ale tiež hladná ako vlk, som pôsobila ako sirota ktorá prvýkrát vidí obed...

- Keď som sa už nemohla pohnúť, rybár zavelil k odchodu a keby som sa dole tým kopcom mohla skotúľať neváhala by som minutu.


Návrat do zátoky pre rybky ktoré dnešným dňom doplávali

Tu to už bol celkom dlhý a únavný boj, keďže sa zdvihol vietor aj život ohrozujúci :)Za zmienku ale stojí návrat do dediny z ktorej sme vyrazili. Na začiatku som zmieňovala že som sa zdravila miestnym... tí na rybára po návrate čakali a keď som popisovala predchádzajúcu hostinu, tak to sa ani nechytá na to čo sa dialo následne :) Keď som sa konečne dostala do suchého oblečenia a ponožiek, bol zo mňa nový človek a po ničom som netúžila viac ako po sprche a spacáku... sprcha je luxus, musíš sa spokojiť s tým že si ľahneš :) - #Bol to omyl. 

K spánku viedla strastiplná cesta Gréckou pohostinnosťou a zo mňa si spravili hlavnú atrakciu k večeri, čo mi vôbec nevadilo a uživala som si pozornosti...Ocitli sme sa v dome baču, pán ma košiar, včely, hotely, no proste všetko čo sa dá mať tak má... a náležite sa tým potreboval pochváliť... len trocha iným spôsobom ako som zvyknutá... Na stole sa znova začala kompletizovať hostina: ryba, šalat, hranolky, iný šalát, na čo si spomeniete, to tam nechýbalo... co by bolo skevelé, keby som každému zvlášť nemusela predviesť, ako veľmi mi to chutná... aby toho nebolo málo, začali to isté jedlo vylepšovať roznymi prvkami: na šalát iný syr, iný olej, a mala som to hodnotit... akože hladná som bola a tiež to bolo výborné, ale keď už vám frajer z chladničky vyťahuje desiatý sýr, ktorý sám vyrobil, na ochutnávku začínate premýšľať, či má tá chladnička nejaké dno :) Tá sa vďaka bohu zavrela, ale prišiel na rad med :) jednotlivé syry som musela ochutnávať s domácim horským medom... za normálnych okolností by som si to nemohla vynachváliť, no keď syr došiel začali mi do medu dávať orechy :))))))


Už pred touto hostinou sa dedinčania dohadovali u koho budem spať, ja som slušne, s vďakou, odmietla všetky ponuky... Po tom, čo som sa najedla ako kráľ, som mala jedinú túžbu ísť si ľahnúť... Domáci zaveli l o 10tej večer, že mi ide ukázať izbu, a ja s vidinou sprchy, nemala som síl odporovať mu....


Keď som sa pre tú cestu rozhodla, každý mi vysvetľoval aké je to nebezpečné, kam rozhodne nemám ísť, čoho sa mám vyvarovať. Nikto mi nepovedal: jasné choď, natrafíš na týpka s ktorým pojdeš rybariť. Ľudia si myslia, že mi záleží na tom či žijem alebo nie, ale mne je to jedno. Smrť by pre mňa bola v mnohých ohľadoch vykúpením, preto sa jej nebojím. Čo pre mňa ale dôležité je, sú dni ako bol tento. Dni ktoré pre Teba budú niečo znamenať navždy. Ľudia ako boli títo. Umrieť môžem len raz, a som na to pripravená, no týchto dní môžem zažiť toľko koľko budem sama chcieť - no nekúp to! :)

Tak sa o mňa nebojte, ja už si nejak poradím... :)