90% moslimov a jedna Čechová s batohom.

Stopovať v Turecku? Sama žena? Zbláznila si sa? Nie je to dobrý nápad, je to iná mentalita, mala by si to zvážiť. Iná mentalita je presne to čo chcem nájsť, inú kultúru objaviť, iné zvyky si osvojiť. Vyzerá to presne ako krajina, ktorú hľadám. One ticket to Marmaris please. 


Pred príchodom do Turecka som sa nesnažila nič zisťovať. Negooglila som si miestny dress code, jedlá či pamiatky. Ako som už vypozorovala v Grécku, lokálni ľudia sú najlepšími sprievodcami. Mimo to sa stále nemôžem zbaviť paranoje, že sme predpojatí. Keďže som tu priepasť nechcela prehlbovať, moje vedomosti sa dali zhrnúť do 10 sekúnd. Viem, že tu majú kebab, more, nejaký problém s Gréckom a moslimov. Vybavená týmito informáciami som sa ocitla v porte v Marmaris. 


Priamo v prístave sa hrdo týči socha najväčšieho Turka všetkých čias. Postupom času túto tvár uvidíte vo všetkých možných aj nemožných podobách. V každej reštaurácií, v každom obchode či dome, na tapetách telefónov, či priamo na tele. Všadeprítomný Mustafa Kemal Ataturk

Že neviete o koho ide? Za to sa výčitky nedočkáte. Ba naopak, keď sa lepšie zapozeráte prisahám, že je v očiach človeka vidieť záblesk šťastia. O nikom sa tu nerozpráva s vačším zanietením ako o Otcovi turkov


Stopovanie v Turecku? Malina!


Môžem to zhrnúť do jednej vety: ja už sa ani neobťažujem zdvihnúť palec. Zastaví mi každý. Kto nie, ten naznačuje že je plný, alebo ide do najbližšej dediny. Takže si šetrím energiu na konverzáciu v aute. Zásadný rozdiel medzi stopovaním tu a v Grécku je, že tu mi zastavia aj keď idú len 10 kilometrov. Posledná 100km cesta do Kaš bola na 6 aut. To že z nich odchádzam so všetkým, čo sa nájde na jedenie, je asi aj zbytočné spomínať. 

#Zlom: aj egocentrik ako ja, už pomaly cíti únavu z väčného rozprávania o sebe. Ale povedz to frajerovi ktorý kvôli Tebe vypratal pol auta aby si sa so svojím jebnutým batohom vošla...


Z Marmaris som sa vybrala do Fathia.


Nádherná pláž, v menšom meste, došla som hodinu pred západom slnka, našla si flek s najlepším výhľadom a čakala. Kto by si myslel, že som sama teľa čakala na tmu, je na veľkom omyle. Je to asi zvykom, a teraz v zime obzvlášť, že si miestni prídu na večer posedieť k moru, pozerajú ako končí deň a s pokorou odchádzajú čakať následujúci. Vačšina sa pri mne pristaví, buď len pozdraviť, alebo zistiť či sa nenájde niečo, s čím by mi mohli pomocť. Pánko zastaví skúter, z neho vytiahne dva poháre na stopke, fľašku a prisadne ku mne - akoby tušil, že by som mu mohla rozumieť. 

Po tom, čo sa dozvedá že spím na pláži a na večeru mám chleba s maslom a šunkou, je na jeho tvári zreteľne definovaná zúfalosť. Volá ma k sebe, prosí, vysvetľuje že nemôže dovoliť, aby niekto v jeho krajine jedol na večeru to čo ja (aby ste ma chápali pre mňa už je to dosť nooooobl večera, takže nechápem o čo mu išlo :) ) V noci a počas rána ma strážia pesovia. Skoro som z jedneho dostala infarkt keď sa mi zvalil na spacák, ale vo finále som si ich spoločnosť nemohla vynachváliť. Batoh mi mohol ležať kde som chcela, oni ho bránili vlastným telom. Ani zviera, ani človek sa k nemu nesmeli priblížit.


Kaš - miesto kam chceš zablúdiť!

Ďalší deň sa tesne pred zotmením ocitám v meste Kaš. Malá taverna, a keďže práve zatvárajú pýtam sa či môžem ostať spať pod strechou. Na noc hlasia dážď a mne sa ten stan rozkladať nechce. Usmev od ucha k uchu, značí kladnú odpoveď. Neskôr sa ma prídu spýtať, či nechcem posteľ, čo úsmevom odmietam - ale už len otázka poteší:). Druhý deň sa schádza partia chlapov, ktorí si mimo sezónu dávajú posedenie s grilovaním. Trvá im dve hodiny, dva čaje, jednu kávu a jeden obed kým zistia, že nepatrím k nikomu z nich :))))) V Kaši som tretí deň, spím u druhého z tej partie, pohostená som bola na 6tich rôznych miestach. Do akejkoľvek reštaurácie, domu, taverny, chlieva vôjdem, všade som vítaná. 

Pripomínam, že som v Turecku. V zemi s vierou zapísanou v ID karte, v zemi kde v tej ID karte prevažne stojí moslim. Ten istý moslim, ktorý podľa naších informácií vymýva mozog. Sú to tí istí moslimovia, ktorých nám média predhadzujú ako odpad spoločnosti. Tí istí moslimovia z ktorých majú toľkí z nás obavy. 


Som presvedčená o tom, že sa bojíme len toho čo nepoznáme. A našu nevedomosť využívajú vyššie moci k tomu, aby nás udržali v strachu. Táto metóda nie je žiadnou novinkou. Využíva sa v mnohých diktatúrskych krajinách. My sme ale dovolili, aby našu nevedomosť využili k vzbudeniu strachu a naš strach transformovali v nenávisť. To je to najsmutnejšie čo som kedy napísala. 


Som dva mesiace na ceste, bavila som sa s desiatkami, možno stvokami ľudí. Z rôznych kútov sveta. Nikto, naozaj nikto sa ku mne nesprával ani náznakom zle kvôli tomu že by som bola kresťan, slovák, biela, alebo hlúpa. Každý ma rešpektoval, každý sa ku mne správal podľa toho čo som im v daný moment prezentovala. Mala som niekoľko nepríjemných momentov, ktoré nestáli za zmienku. Tak ako sa nájde idiot na Slovensku tak sa nájde v Maďarsku, Turecku, alebo Grécku. Vačšina sa dá vyriešiť selským rozumom.


Pre tých menej chápavých: Keď nebudeš kokot, myslím že Ti nehrozí väčšie nebezpečenstvo ako Lemešanoch. 


Ja som si túto krajinu zamilovala prvé dni, či dokonca hodiny. Milujem Turkov, milujem ich zanietenosť, temperament. Som úplne ohromená ich úprimnosťou a pohostinnosťou. 


Nikdy si nenechajte nahovoriť, že sú ľudia dobrí alebo zlí na základe črt ktoré nemajú možnosť zmeniť či ovplyvniť. Choďte, rozprávajte sa s tými ľuďmi, tvorte si názory. Rozširujte si obzory, spoznávajte svet, ale hlavne: dávajte čaj ľuďom ktorých vidíte spať na ulici. Keby ste si  mali zapamätať len jedinú vetu, prosím nech je to táto. :)))