Bye-Bye Turkey ❤️ 

3 mesiace, stovky kilometrov, desiatky miest, nespočet ľudi, silné priateľstvá, prvé zamestnanie a slzy v mojích očiach pri písaní tohto blogu... Slzy uschnú, miesta sa zmenia, ľudia prichádzajú a odchádzajú, ale spomienky na Turecko vo mne ostanú navždy. Že budem túto krajinu milovať som vedela prvé minúty. Ako veľmi, prekvapilo aj mňa samú. 


Pred mojím vylodením som o Turecku vedela 4 veci:

- Majú tu kebab

- Muslimov

- More 

- A nejaký problém s Gréckom. 


Keďže mi je cudzie aj naše náboženstvo ukradnuté, nemám žiaden vzťah ku kebabu - keď teda nepočítam nočné nájazdy po prepitom piatku či utorku, milujem more a nemám záujem na riešení ich politických problémov, nevidela som dôvod obísť túto krajinu.


Keby som mala počítať ľudí ktorí s týmto nápadom súhlasili - stopovať sama baba v moslimskej zemi, myslím že by mi stačila jedna ruka. Mojím navačším fanúšikom je moj brat. Ma to niečo spoločné s tým, že má 15 a neuvedomuje si úplne možné riziká. Len verí, že to zvládnem. Ostatní mi predhadzujú všetky možné scenáre toho, ako ma rozštvrtia pri najbližšej zákrute. Ja chápem že väčšina to myslí dobre, ale Vy by ste mali chápať, že som si všetkých rizík plne vedomá, boli spracované a vyhodnotené. Proste mi verte - ja to zvládnem! 


Všetky informácie ktoré máme sú chybne!


Za naše mylné názory o tejto zemi môžu z časti média, z časti naša ochota veriť tomu, že svet je plný zlých ľudí a v neposlednom rade náš nie úplne ideálny education system :) 


Základná informácia: Turek nie je Arab. 

Nemyslím, že nájdete slovo, ktorým by ste Turka urazili viac, ako keď mu poviete že je arab. Napriek tomu som pri každej vhodnej, či menej vhodnej príležitosti nezabudla zmieniť moje predchádzajúce presvedčenie. Nestotožňujú sa s ich presvedčeniami, inak si vykladajú vieru, genderové predsudky nie sú na rovnakej úrovni, ženy majú práva rovnaké ako muži. Turecko apeluje na vstup do EU, je tu bohatý cestovný ruch, kriminalita nie je vačšia ako v inej európskej zemi, tresty ukameňovaním za minisukňu sa tu nepraktikujú. Pre Európana môže byť mierne stresujúce že títo ľudia nemajú privátne zóny, ale to je len otázka zvyku. 


Záujem Turkov o Váš názor. 


Po istej dobe v každej konverzácii zaznela otázka čo si myslím o ich krajine. Turci sú si vedomí predpojatosti a miestami sa až prehnane snažia vyvrátiť tieto mýty. Ja ale skutočne Turecko milujem, preto pre mňa tento smer konverzácie nebol nikdy na škodu. Keď tomu druhému nerozumiete, veľkou pomocou Vám je intonácia, reč tela, alebo iskra v oku - keď vravíte to čo cítite, slová sú iba na škodu. 




Nes ♥️

Našla si ma v maríne, vzala si ma domov, dala mi najesť, posteľ aj sprchu. Momentálne brázdi po Balkáne, ja stále okupujem jej gauč. Nes je človek s neskutočnou energiou, trpezlivosťou, zanietením, odvahou, a ja ju zbožňujem. Je presným opakom mňa. Na všetko má plán, o balkáne pred tripom vedela viac ako ja o Slovensku :). Tešila sa so mnou keď som sa tešila ja, starala sa o mňa keď som ochorela, pomáhala mi keď som niečo potrebovala. Chcela mi kúpiť Vianočný stromček aby som nebola smutna :) Keď som si našla prácu, mala som možnosť bývat v apartmáne kúsok od Maríny free, ja som ale zvolila Nes-house. Vybojovala som si že jej môžem platiť, a tešila sa domov každý večer. Nes sa stala pomyselným majákom v tomto meste. Neviem či niekedy nájdem slová ktoré popíšu moj vzťah k tomuto svetlu :) 



Hakan ❤️

To, ako som si našla prácu, som už niekde popisovala. Proste som si sadla na obrubník, pozerala na loď a premýšlaľa ako si asi prácu nájdem... #ČechovejMód. Zastavil sa pri mne manažér maríny a pýta sa ma čo tam robím, popravde odpovedám, dohodneme sa aby som prišla následujúci deň vraj mi pomôže - tak mi pomohol. V maríne som robila všetko:- upratovala obchod studenou vodou - maľovala lode- upratovala lode- opravovala lode- schovávala sa na lodiach- mrzla na lodiach- nerobila nič - ale na lodiach :)a tak nejak nám to spolu vydržalo mesiac :)
Za tú dobu sme si s Hakanom vytvorili rituály. Ráno ma vyzdihol, šli sme sa najesť, došli do práce, flákali sa, niečo porobili, odviezol ma domov. Ja som mala nejaký systém a s akoukoľvek zmenou som sa ťažko vysporiadavala. Zapisujem si do denníčka - nerob to. Keď máte s človekom nejaké zvyky, je ťažšie sa s ním rozlúčiť... a presne to ma čaká, ťažké lúčenie... Hakan je vzdelaný človek, ktorý mi chcel pomôcť napriek tomu, že moju prácu vobec nepotreboval. Chcel mi uľahčiť život. Vymýšľal mi program, bral ma na miesta o ktorých bol presvedčený že sa mi budú páčiť, vysvetľoval mi turecké zvyký či anglickú gramatiku... Ten mesiac pre mňa znamenal veľa po každej stránke. Keby si náhodou niekto myslel že som v tichosti znášala veci ktoré mi nevyhovovali, tak sa nenechajte vysmiať. Špeciálne s Hakanom sme viedli niekoľko hádok kde som bola značne znevýhodnena pretože som musela svoje myšlienky na 4x vysvetľovať aby ma chápal :).Keď sa mi nepáčili návštevy drahých reštaurácii, dodnes si nie som istá či vie o čom som rozprávala, ale od vtedy sme jedli len v lacných podnikoch :) 


Kempovala som v Mersínskom Pentagone. 


Keď som do tohto mesta došla, vedela som že je mojou poslednou zastávkou v Turecku. Vybrala som si park, zakempila tam na pár dni, a následne sa vybrala do maríny. Keď som s Hakanom šla niekoľko dní na to okolo Ataturkkparku dôrazne ma varoval, aby som sem po zotmení nechodila sama.. aby som sem vlastne vobec nechodila - nikdy! Pozerám na neho, trocha pobavene, trocha nechápavo a oznamujem mu, že v tej kaviarni ja už mám pár známych, lebo som tu strávila niekoľko nocí v stane :). Od tohto momentu ma každému predstavoval: toto je Lívia, ona spala v Ataturkparku :))). 


Cestovanie autobusom. 


Celú dobu ktorú som v Turecku strávila, som použila autobus len raz v Antalya - hromadnú dopravu. V Mersin som bus využívala pomerne pravidelne - keď som teda netrávila čas so svojím bosom :)Cestovanie tu je atypicke :) Proste nastúpiš do minibusu a cez 10 ľudí posielaš šoférovi peniaze (dokonca sa Ti aj vráti výdavok). Autobus stojí kde mu zakričíte alebo zamávate aby zastavil, občas aj na zastávke - a proste to funguje :)


Čaj

Turci vypijú najvačšie množstvo čaju na svete. Ja Vám vysvetlím prečo. Čaj je proste všade. na každom sporáku. Dostaneš ho na pláži, v parku, v dome, či v obchode. Turci čaj milujú. Zaujímavé je že som ho tu vypila na hektolitre ale za tie 3 mesiace som za neho platila dokopy 2x (slovom: dvakrát!)

Jedlo v Turecku


Všetko sladké pre mňa doteraz je - a navždy bude - baklava. Každé streetfood zas kebab :). Ja si proste nie som schopné zapamatať názvy, a pritom akú bohatú kuchyňu Turci majú, to ani nie je možné. Zakaždým keď som povedala že chcem baklavu, niekto ma začal presviedčať že niečo iné je lepšie a tak mi to pristálo na tanieri... 


Keď si chcete kúpiť v obchode mlieko, dajte si pozor aby na ňom nebol nadpis AYRAN. Inak sa Vám môže stať, ako mne, že si do kávy nalejete mlieko zmiešané s vodou a soľou. Tento nápoj som hojne použvala k jedlu, ale do kávy stále preferujem klasické sladke :) 


Všetko sa tu duchucuje citrónom.

Do polievky: citrón, do jedla: citron, do kebabu:citrón.. Citrón je tu niečo ako u nás vegeta.. mieša sa fakt do všetkého a mne tá chuť dosť imponovala. 


Alkohol


Raki je niečo ako v Grécku Ouzo a pije sa všade. Na rozdiel od Grékov, v Turecku stačí povedať len raz že nepijete a každý to rešpektuje. V Grécku som sa musela tváriť že som z toho pohára pila a každý ma popohaňal že pijem pomaly.


Wikipédia, hazard a porno sú tabu. 

Dobre, pochopila by som hazard, s trocha sebazaprením aj porno, ale ako môže niekto zabanovať wikipédiu to mi ozaj hlava neberie :) Síce som z generácie kde sme referáty ešte písali prevažne z kníh, ale neviem si dnes predstaviť život bez wikipéde... teda vlastne viem... skúsila som si to - nepáči sa mi to, ale aj toto je stránka Turecka. 


Vlajky sú všade. 

Schválne, skúste si spraviť fotku so slovenskou vlajkou. Koľko času Vám zaberie, kým nejakú vôbec nájdete - najbližšia je na obecnom úrade a druhá je vo vedľajšej dedine. Ja sa pozriem z okna a vidím 4 - cestou do práce stovky. Turci sú pre svoju krajinu zapálení. Milujú jú, a keby som vedela niečo o histórií možno by som aj chápala prečo. Nemajú radi ludí zo Sýrie z dvoch dôvodov: jeden je historický a druhý: nedokážu pochopiť, ako môžu utekať z vlastnej krajiny. Ako mi povedal Hakan, keby vypukla vojna tu, buď by sme zvíťazili alebo zomreli, ale rozhodne by sme neutekali. Po tom, čo som pár turkov spoznala, verím že hovoril pravdu. 


Strávila som tu skoro 3 mesiace, a je najvyšší čas pokračovať (aj preto že mi končí bezvízové povolenie k pobytu). No hlavne preto, že som tu strávila dostatok času na to, aby som videla ako sa tu žije. Pochopila tureckú mentalitu, pochytila zvyky. Nechcela by som tu žiť. Na mňa je to veľmi chaotické a hlučné. Taktiež som sa v mnohych situáciach musela zachovať sebecky aby som vytýčila mantinely, ale Turkov milujem. Tí ľudia majú trocha jednoduchšie vnímanie všetkého. Zatiaľ čo my pozeráme 3 kroky dopredu a vidíme ako nás ten bezdomovec okráda, turek za nim beží s čajom lebo vidí len jedno: potrebuje pomoc. Za celú dobu čo som tu bola som o nič neprosila, na oplátku som toho dostala požehnane. Dostala som jedlo, postele, sprchy, cigarety, priateľstvá aj zážitky. 


Dostala som oveľa viac, ako som od tej krajiny očakávala. A nikdy na ňu nebudem spomínať v zlom. Keď uvidím tureckú vlajku spomeniem si na všetky tie skvelé momenty ktoré som tu prežila, možno padne aj nejaká slzička, ale rozhodne po nej bude následovať úsmev - lebo presne ten si Turecko pri spomienkach zaslúži.


Liv